Sempervivum a Jovibarba

Skalnica a skalničník (Sempervivum et Jovibarba)

(čeľaď Tučnolistové – Crassulaceae)

Sú to vytrvalé byliny, húževnaté a sucho dobre znášajúce rastliny – skalničky sukulentného charakteru. Ide väčšinou o rastliny horského až alpínskeho stupňa (siahajúce až do 3400 m n. m.) zo suchých a skalnatých stanovíšť, rozšírené prevažne v Európe (Karpaty, Alpy, Pyreneje, Balkán, Škandinávia), v Ázii (Kaukaz, Elborz v severnom Iráne), ale aj v severnej Afrike (Vysoký Atlas v Maroku).

Vytvárajú prízemné ružice dužinatých listov priemeru 0,5-30 cm, z ich stredu vyrastá kvetná stonka s vrcholíkovitým súkvetím vysoká 4-60 cm. Kvitnú od mája do septembra rôzne sfarbenými kvetmi (biele, žlté, ružové, fialové, ale aj s nádychom zelenej a hnedej farby). Sú monokarpické, ich ružice po odkvitnutí odumierajú.

Rod Sempervivum obsahuje okolo 60 druhov a rod Jovibarba 5 druhov. Niektoré druhy sú si na prvý pohľad podobné a dosť ťažko sa od seba rozoznávajú. Okrem nich sa pestuje ešte mnoho prírodných krížencov, poddruhov, variet, foriem a hlavne kultivarov (hybridov), ktorých je niekoľko tisíc, väčšinou si vzájomne veľmi podobných, takže presné botanické určenie je skutočne neľahké. Patria do čeľade Crassulaceae – tučnolistové a morfologicky sú najbližšie eóniam (Aeonium), ktoré sa predtým volali taktiež Sempervivum, pričom nie sú mrazuvzdorné. Známy pestovateľ trvaliek, nemecký spisovateľ Dr. Karl Förster ich pomenoval skalnými ružami (Steinrosen). Ich najkrajšie ružice sa naozaj podobajú „skamenenej“ kráľovnej kvetín? Vôbec nie, Rimania ju nazývali semper – vždy a vivum – živé, lebo o jej potomstvo je postarané dvojnásobne. U nás patrili už v dávnych dobách k rastlinám, ktorým ľudia pripisovali liečivú moc. Ich účinok sa dodnes využíva (hlavne pri S. tectorum) v ľudovom liečiteľstve a medicíne. Na liečebné účely sa využíva čerstvá vňať (na rany, kurie oká, na opuchliny po bodnutí hmyzom a na svrbiace a páliace miesta; 2 % odvar – slúži proti hnačkám, žalúdočným vredom; 6 % odvar – pri angínach a na natieranie po opaľovaní) alebo šťava zmiešaná s olejom či bravčovou masťou sa aplikujú na popáleniny, letné pehy, krvné podliatiny, rozličné zápaly kože, afty ap. Zo šťavy listov sa pripravuje osviežujúci letný nápoj. Droga obsahuje živicu, triesloviny, rozličné kyseliny (napr. kyselina citrónová).

Skalnice sa pestujú asi od 8. storočia. Boli nazývané „hromovým korením“ a patrili k rastlinám, ktoré Karol II. prikázal pestovať na strechách, pretože sa o nich verilo, že chránia slamené strechy od blesku. To bol ich pravý dôvod ich častého výskytu na starých strechách domov, hlavne na vidieku, čo bolo bežné už u starých Grékov a Rimanov. Rimania nazývali skalnice „fúzom Jupiterovým“ a preto dostal pomenovanie aj ďalší rod – Jovibarba (Jovis – Jupiter a barba – fúzy). Boli považované za obľúbenú rastlinu boha blesku a hromu Jupitera. Skalnice a skalničníky sú v Európe značne rozšírené a pre rozmanitosť tvarov a farieb stále upútavajú pozornosť botanikov. Staronemeckí botanici sa kedysi rozplývali obdivom nad touto rastlinou a nazývali ju „pravým divom prírody“. Najviac ich udivovalo, že táto rastlina, žijúca na skoro suchých strechách, zostáva trvalo svieža a chladná aj pod horúcimi slnečnými lúčmi. Skalnice sú totiž výborne zaistené proti prílišnému vyparovaniu vody a výkyvom teplôt, podobne ako ostatní príslušníci z tejto čeľade – CAM. V roku 1753 Linné popísal a pomenoval 4 jemu vtedy známe druhy. Neskôr ďalší botanici nezávisle na sebe objavovali v prírode stále „nové“ druhy skalníc a dávali im svoje pomenovania. Taktiež krížence často mylne považovali za nové druhy. V literatúre sa tak postupne objavili stovky údajne nových druhov skalníc. Vo väčšine prípadov sa však nejednalo o nové druhy, ale iba o odlišné pomenovania rôznych foriem už známych druhov nájdených v iných krajinách, pričom vznikalo mnoho neplatných názvov – synonym.

Majú veľmi pestrý a rozmanitý tvar, farbu a veľkosť ružíc a kvetov. Niektoré sú úplne lysé, iné obrvené; niektoré guľovité alebo ploché; svetlé, tmavé; zelené, žltozelené, hnedozelené, fialové, červené, sivé alebo v kombinácii týchto farieb.

Vzhľad tohto drahokamu rastlinnej ríše je vždy iný.

Len sa pozrite na ne za mrazivého slnečného rána alebo v plnej kráse života po osviežujúcom jarnom daždi ! Pozrite si ich schúlené, ako sa bránia pred páľavou leta. Nepestujeme ich ako izbové rastliny, pretože pre neprirodzené a nevhodné podmienky (nedostatok svetla, vyššie teploty) sa často „vyťahujú a deformujú“. Na zimu ich neodporúčame zakrývať pred mrazom (aj keď sú mrazuvzdorné a môže ich po vlhkej zime poškodiť silný mráz), pretože by sme im vzali svetlo a poskytli útočište hmyzu. Vyžadujú prevažne slnečné a suché stanovište, avšak celkom dobre znesú aj ľahko zatienené miesto. Obľubujú výslnie a na humus chudobnú, piesočnatú pôdu, ktorá môže obsahovať aj vápnik. Aj najväčšie sucho znášajú lepšie ako ktorákoľvek iná trvalka, darí sa im na miestach, kde by sa väčšine ostatných rastlín vôbec nedarilo. Neznášajú len plný tieň a stojacu vodu. Rozrastajú sa do kompaktných vankúšov, rýchlo a husto pokryjú vymedzený priestor. Vysádzajú sa do skaliek (v skalkách nenahraditeľné), na kvetinové múriky, do škár medzi kamene, na obruby a hroby. Na ošetrovanie sú nenáročné.
Kvety skalníc majú na dne kvetu kruh šupinkovitých nektárií, oddelených od seba vztýčenými vnútornými tyčinkami. Majú dvojnásobný počet tyčiniek ako piestikov alebo korunných lupienkov. Ak sa chce hmyz (čmeliaci, včely, muchy) dostať k nektáru, je donútený pohybovať sa okolo celého kvetu a postupne sa dotýkať peľníc a blizien. Nesmierne ľahké semená o hmotnosti priemerne 0,00002 g sú na veľké vzdialenosti prenášané vetrom. Semená sú hruškovité, jemne pásikované. Rozmnožujú sa generatívne – semenom (u niektorých druhov je to výhodnejšie) alebo vegetatívne, ktoré je ďaleko účinnejšie a hlavne rýchlejšie rozmnožovanie, postrannými ružicami (poplazmi). Skalnice tvoria poplazy – prízemné výhonky dlhé 1-30 cm, na koncoch ktorých vznikajú malé ružice. U skalničníkov sa väčšinou vytvárajú na nitkovitých spojeniach, odkiaľ sa po dorastení odkotúľajú a zakorenia sa. Väčšina druhov sa pomerne ľahko rozmnožuje a zakoreňuje. Len niektoré vzácnejšie druhy vytvárajú zrastené ružice a množia sa ďaleko pomalšie ako napr. Jovibarba heuffelii. Rastlina sa ujme v každom mesiaci vegetačného obdobia a ujateľnosť býva 100 %.

Z pôvodného širšieho rodu Sempervivum bola prevedená časť druhov (z našich S. hirtum) do rodu Jovibarba. Rod Jovibarba sa od rodu Sempervivum odlišuje hlavne kvetmi, tie majú obvykle 5-7 korunných lupienkov, na okraji brvitých a bledo žlto-zelené kvety. U rastlín z rodu Sempervivum je počet korunných lístkov väčší, najčastejšie 8-16; na okrajoch nemajú brvy a sú aj pestrofarebnejšie, väčšinou ružovo alebo fialovo sfarbené. Pričom môžu byť aj bledé, žlto-zelené, ružovo-fialové s rôznymi farebnými odtieňmi. Rovnako rôzny počet chromozómov potvrdil oprávnenosť samostatných rodov.

Najznámejšie a najčastejšie pestované druhy skalníc (Sempervivum L.)

a skalničníkov (Jovibarba Opiz):

Jovibarba globifera subsp. globifera – skalničník guľkovitý pravý

Jovibarba globifera subsp. hirta – skalničník guľkovitý srstnatý

Sempervivum arachnoideum – skalnica pavučinatá
Sempervivum calcareum – skalnica vápnomilná
Sempervivum montanum – skalnica horská
Sempervivum tectorum – skalnica strechová

Ing.Martin Miklánek, autor článku